HISTÓRIA
Historické pramene zaznamenávajúce údaje o nepočujúcich nie sú rozsiahle. Zo staroveku je známych iba niekoľko údajov. Napríklad rímsky spisovateľ a polyhistor Plinius (23-79 n. l.) uvádza vo svojej práci nepočujúceho, ktorý vedel pekne maľovať. Najslávnejší grécky lekár Hippokrates (asi 460-377 p. n. l.), ako aj grécky filozof a polyhistor Aristoteles (384-322 p. n. l.) považovali nepočujúceho za mentálne postihnutého, a tým aj nevzdelávateľného. Nápravou sluchu nepočujúcich sa zaoberal Arechigenes (1. St. n. l.), rímsky lekár, ktorý cez trubicu viedol zvukové signály do porušeného ucha s cieľom rozvinúť sluch.
V stredoveku sa príčina hluchonemoty pokladala za dielo diabla. Niektorí kňazi chceli liečiť hluchonemotu „strašidelnými kúrami“. Aj telesným mučením nútili postihnutých vydávať zvuky. Vyskytli sa však aj iné pokusy naučiť nepočujúceho hovoriť. Tak napríklad v prírode na širokom priestranstve alebo v zavretých sudoch pobádali nepočujúcich kričať. V rannom stredoveku niektorí lekári pokladali nepočujúcich za choromyseľných. Prvý presnejší záznam o vzdelávaní sluchovo postihnutého sa viaže k menu anglického biskupa John (približne v r. 700), ktorý naučil nepočujúceho žobráka vysloviť niekoľko slov. V 13. storočí chirurg Lafrauchi ordinoval pacientom s poškodeným sluchom sluchové cvičenia, ktoré sa robili dráždením ucha. Dedičnú hluchotu však pokladal za nevyliečiteľnú. Z roku 1400 je zaznamenaný údaj o vzdelávaní istého nepočujúceho dievčaťa. Taliansky básnik a prozaik Francesco Petrarca (1304-1374) spomína, ako treba s nepočujúcim zaobchádzať. Humanista Rudolf Agricola (1442-1485) zaznamenal údaje o istom nepočujúcom, ktorý rozumel písanému textu a vedel svoje myšlienky aj zapísať. Uvažoval o možnosti vzdelávať sluchovo postihnutých. Prvé začiatky vzdelávania nepočujúcich sa v 16. storočí zaznamenávajú v Španielsku. Pedro de Ponce (1508-1584) a Juan Palelo Bonet (1579-1633) vytvorili systém vyučovania nepočujúcich na báze empírie. J. P. Bonet ako prvý utvoril prstovú abecedu. Emanuel Ramirez de Carrion (1579) bol prvým profesionálnym učiteľom nepočujúcich. V tomto období sú veľmi pokrokové názory veľkého českého pedagóga Jana Ámosa Komenského (1592-1670), ktorý svojím učením hlása aj potrebu vyučovania nepočujúcich aj slepých. V Anglicku sa vyučovaním nepočujúcich zaoberal B. Wallis (1616-1697), ktorému išlo o to, aby si sluchovo postihnutí osvojili bohatú slovnú zásobu, a J. Bulwer (1654), ktorý dokázal, že nepočujúceho možno naučiť vnímať hlásky očami a vyjadrovať sa vlastným jazykom. Vo Francúzsku v dobe osvietenstva Charles Michel de l´Épée (1712-1792), ktorý bol ovplyvnený dielami Jeana Jacqua Rousseaua (1712-1778), založil v Paríži ústav pre nepočujúcich, kde ich vzdelával umele vytvorenou posunkovou rečou. V Rakúsko-Uhorsku roku 1779 Jozef II. založil ústav pre nepočujúcich vo Viedni, na ktorom sa vyučovalo posunkovou aj orálnou metódou. Neskôr roku 1786 slobodomurárska lóža založila podobný ústav v Prahe.
Na Slovensku prvý ústav pre nepočujúcich založil roku 1835 Móric Mauksch v Liptovskom Mikuláši. Roku 1836 Mestský spolok pre starostlivosť o chudobných zriadil ústav pre nepočujúcich v Bratislave. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa postupne zriaďovali cirkevné, ale aj štátom podporované ústavy pre nepočujúcich. Po roku 1948 v nových socialistických podmienkach nastáva u nás nebývalý rozvoj starostlivosti o výchovu a vzdelávanie sluchovo postihnutých. Politické a štátne orgány svojím humánnym postojom pomáhajú prekonávať staré viac-menej iba charitatívne chápanie starostlivosti o nepočujúcich a utvárajú priaznivé podmienky na všetkých stupňoch školstva na systematické uplatňovanie výchovy a vzdelávania sluchovo postihnutých s cieľom úspešne ich zapojiť do spoločenského života ako rovnocenných a plnoprávnych občanov spoločnosti.
Zdroj: Khiha „Frekvenčný slovník posunkovej reči“, prom. ped. Štefan Csonka, prof. PhDr. Jozef Mistrík, DrSc., Ladislav Ubár
